Stane sa z Procházkovej strany Sieť?

Autor: Max Steuer | 21.10.2014 o 6:38 | Karma článku: 4,74 | Prečítané:  1229x

Nová politická strana Sieť deklaruje rešpekt voči demokratickým hodnotám. Jej vnútorná organizácia však javí známky obetovania demokratického vnútorného riadenia na oltári efektívneho fungovania straníckeho mechanizmu. Toto usporiadanie zvyšuje jej stabilitu smerom navonok, ale prepája jej osud s politickým (ne)úspechom straníckych lídrov.

Na slovenskom politickom „nebi“ žiari nová hviezda, zatiaľ skôr hviezdička v podobe politickej strany založenej Radoslavom Procházkom, ktorá 1. septembra absolvovala svoj ustanovujúci snem s premysleným "volaním do boja".

História novej politickej strany sa len začína písať, no politický príbeh jej zakladateľa a súčasného predsedu by už zopár hárkov zaplnil. Málokto sa však zaujíma o to, ako sa strana buduje, ako vzniká stranícky organizmus od tej najvyššej úrovne vedenia až po najnižšie (ale v žiadnom prípade menej dôležité) podhubie. Pritom tento aspekt vôbec nie je nepodstatný, pretože určuje, či zo strany bude projekt „jedného muža (ženy)“, alebo spoločenstvo stranícky angažovaných občianok a občanov zdieľajúcich spoločné hodnoty a reprezentujúcich svojich voličov na najrôznejších úrovniach.

Načo demokraciu vo vnútri politickej strany?

Vnútrostranícka demokracia sa vzťahuje na inú úroveň než je demokratický štátny režim, ale v zásade sa opiera o rovnaké princípy. V skratke ide o to, či sú radové straníčky a radoví straníci zahrnutí do procesu riadenia strany a vytyčovania jej politickej línie a či usporiadanie straníckych orgánov a ich právomocí podporuje a reálne garantuje vplyv nižších úrovní na osoby a rozhodovacie procesy vo vedení strany. Ak chcete, môžeme hovoriť o dvoch kritériách: miere inkluzívnosti a miere (de)centralizácie rozhodovacích procesov vo vnútri strany.       

Ak je však strana vnútorne demokratická, zvyšuje sa riziko nejednotnosti v jej oficiálnej prezentácii, konfliktov a nezhodujúcich sa názorov. Opäť je to rovnaké ako v demokracii na úrovni štátu: načúvanie hlasu ľudu (= straníkov) minimálne v krátkodobom horizonte znižuje efektívnosť a plynulosť rozhodovania. Nutné podčiarknuť, v krátkodobom horizonte, pretože  strany „jedného muža (ženy)“ zväčša čelia smrteľnému riziku v podobe previazanosti ich politického (ne)úspechu s (ne)úspechom ich lídra. Spomeňme si len na slovenské príklady HZDS, SDKÚ a Smeru. Navyše, tak ako nižšia efektívnosť nie je ospravedlniteľná pre zrušenie či obmedzenie demokracie v štáte, nie je ani v strane, najmä ak medzi jej základné zásady patrí „pestovanie demokratickej súťaže dovnútra a navonok“ tak ako v prípade Siete.  

Vonkajší pohľad dovnútra Siete

Ako to teda vyzerá vnútri Siete? Pri takej mladej strane ešte nie je možné uskutočniť komplexnú analýzu; ostáva spoliehať sa na formálne pravidlá zobrazenia vzťahov medzi jednotlivými straníckymi orgánmi a práv členiek a členov strany, ktoré sú uvedené v jej stanovách.

Nasledujúce závery preto môžu byť platné len do tej miery, do akej sa tieto formálne pravidlá aj reálne dodržiavajú. Spomeňme však ďalšiu „základnú zásadu“ pôsobenia Siete: „aktívne presadzovanie rovnosti pred zákonom a rovnosti príležitostí.“ Ak túto zásadu berie strana vážne, formálne pravidlá svojho fungovania musí dodržiavať, a preto už aj v tomto počiatočnom štádiu má význam pozrieť sa na ne bližšie.  

 

Pozrime sa na organigram strany Sieť, t.j. graf znázorňujúci vzťahy medzi jednotlivými úrovňami a orgánmi jej fungovania. Ako ho čítať? Veľmi zjednodušene, čím viac šípok smeruje „zdola nahor“ (z nižších úrovní trojstupňovej organizácie na vyššie), tým väčšmi je stranícka organizácia decentralizovaná (t.j. vytvárajúca predstaviteľky/ov v riadiacich funkciách prostredníctvom mechanizmu volieb alebo nejakej formy zastúpenia). Naopak, centralizovaná organizácia naznačuje koncentráciu moci v strane do rúk vedenia, ktoré má k dispozícii nástroje na kontrolu a zasahovanie do činnosti regionálnych a miestnych organizačných jednotiek.

Čo vyplýva zo stanov

Po hlbšom prieskume stanov nájdeme vzťahy, ktoré dokazujú, že to s potenciálom pre vnútrostranícku demokraciu v Sieti veľmi ružovo nevyzerá.

Po prvé, predsedu Miestneho centra (regionálna úroveň, týchto centier má byť na Slovensku 28) menuje predsedníctvo, čiže výkonný orgán strany. Zjednodušené prirovnanie: to je, akoby županov na Slovensku začala menovať vláda. Na úrovni pritom existuje regionálny „parlament“ v podobe Zhromaždenia Miestneho centra, ktorý by svojho predsedu pokojne mohol voliť sám. V súčasnom modeli si vedenie strany udržiava úplnú kontrolu nad vedením regionálnej úrovne straníckej organizácie.

Po druhé, pracovné skupiny, ktoré majú tvoriť program Siete (program schvaľuje snem), sú pod úplnou kontrolou predsedníctva, ktoré menuje ich vedúcich aj radových členov. Vedúci skupín sú pritom z titulu svojej funkcie členmi snemu, čiže orgánu, ktorý rozhoduje o kľúčových otázkach (program) a pozíciách (predseda a podpredsedovia). V súčasnej podobe stanov pritom chýba obmedzenie počtu pracovných skupín, takže v krajnom prípade by vedenie snažiace sa udržať sa vo svojich pozíciách mohlo ich počet umelo navýšiť, aby zvýšilo počet lojálnych delegátov (vo funkcii predsedov skupín) na sneme.

Apropo, delegáti na sneme. Ak si pozrieme, kto všetko medzi nich patrí (a teda môže voliť predsedu a hlasovať o programe), zistíme, že hoci jadro tvoria dvaja delegáti za každé Miestne centrum, členmi Snemu je z titulu funkcie celé predsedníctvo, spomínaní predsedovia pracovných skupín a predsedovia Miestnych centier (menovaní predsedníctvom). Navyše, prípadní ďalší delegáti za Miestne centrá sú síce prideľovaní na základe volebného výsledku v regiónoch, no o samotnom pridelení vyššieho počtu rozhoduje opäť predsedníctvo podľa bližšie neurčeného kľúča prevodu volebných výsledkov na pozície delegátov (ten bude zrejme špecifikovaný v interných dokumentoch, ktoré ale nebývajú verejné). Čo to znamená? Že významná časť delegátov na sneme môže byť umelo vystavaná z ľudí verných existujúcemu vedeniu strany, bez ohľadu na prípadný tlak zdola z radov regionálnych a miestnych orgánov.

Nakoniec, v prospech tvrdenia o obmedzenej vnútornej demokracii v Sieti hovorí aj právomoc predsedníctva „schvaľovať kandidátne listiny do volieb orgánov verejnej moci“. Vedenie teda bude mať pod kontrolou všetky kandidátky, vrátane komunálnych či regionálnych volieb. Žiadne vnútrostranícke voľby kandidátov (tzv. primárky), žiadne rozhodovanie o kandidátkach do volieb na nižších úrovniach v nižších orgánoch.   

Efektívna, no s obmedzenou demokraciou

Vyššie uvedená charakteristika straníckej organizácie môže na Procházkovu stranu vrhnúť rôzny obraz v závislosti od uhla pohľadu.

Komu záleží na organizácii a fungovaní strany, ktorú bude potenciálne voliť, má v zásade dve možnosti. Ak chce stranu, ktorá je demokratická nielen navonok, ale aj dovnútra, ktorá rovnomerne umožňuje každému jej členovi alebo členke ovplyvniť jej smerovanie a ktorej fungovanie a línia nestojí na malom počte lídrov, v Sieti, tak ako je v súčasnosti vystavaná podľa stanov, ju nenájde.

Ak však hľadá stranu, ktorá sa opiera o dôveryhodnosť jej vedúcich funkcionárov, ktorá minimálne v krátkodobom horizonte neprepadne vnútorným konfliktom (ako o demokratické fungovanie sa snažiaca Lipšicova NOVA) a ktorá má potenciál reálne garantovať jednotu programových stanovísk vrátane neformálnych, právne nezáväzných politických deklarácií typu Richtárska prísaha, resp. potrestať prípadných rebelujúcich členov (viď mechanizmus vylúčenia člena, ktorý má pod úplnou kontrolou predsedníctvo bez akéhokoľvek osobitného orgánu straníckeho súdu typického pre väčšinu strán), Sieť v jej súčasnej podobe sa zdá byť správnou voľbou.

Samozrejme, aj súčasné organizačné pravidlá Siete môžu do istej miery umožniť demokratické fungovanie, ale napriek, nie vďaka formálnej stránke riadenia strany. V praxi by totiž mohla časom zaúčinkovať vysoká miera vnútrostraníckej politickej kultúry. Pri strane, ktorá toho „preskákala“ tak málo ako Sieť, však túto alternatívu nemožno spoľahlivo potvrdiť ani vyvrátiť.

Radoví alebo „Radovi“ straníci?

Je celkom možné, že obetovanie vyššej miery demokracie na oltári efektívnosti bola zo strany „stvoriteľov“ Siete správna voľba. Objektívne vyhodnotenie bude možné až časom, napríklad po dvoch volebných obdobiach. Opäť však záleží na tom, čím sa chce Procházkova strana stať a ako sa chce zapísať do tých dejín, ktoré „idú okolo.“

Dnes je Sieť Procházkovou stranou, ktorá vznikla z idey jedného (ne)úspešného prezidentského kandidáta, vplyvom ktorého spočiatku čerpala, resp. strácala výraznú časť svojich preferencií.

Súčasná vnútorná organizácia strany nahráva ústrednej pozícii jej predsedu a ľudí okolo neho združených v predsedníctve. Z hľadiska vybudovania silného obrazu strany to môže byť výhoda, najmä vzhľadom na to, že väčšina radových členiek a členov sú politicky anonymné, iba v regionálnych či vybraných odborných kruhoch známe osoby, deklarujúce ako svoj cieľ vytvoriť príslovečnú „novú politickú generáciu“.

Z hľadiska dlhodobého fungovania strany však môže byť jej súčasná organizácia s dominantným lídrom riešením, ktoré vytvorí nové problémy s potenciálne deštrukčným účinkom. Netreba sa pritom odvolávať len na príklady HZDS a SDKÚ (a v dlhodobom horizonte zrejme aj Smeru), ale aj na pozorovania, podľa ktorých (1) politický život býva kratší než ten skutočný a (2) vo väčšej skupine inteligentných straníkov vrátane ambicióznych nováčikov nevyhnutne musia časom vzniknúť odlišné názory a vízie politického smerovania. Dnes je tak Procházkovo víťazstvo víťazstvom Siete a jeho prehra je aj prehrou jeho strany.

Prežije Sieť Procházku?

Ešte jedna myšlienka z bohatého prejavu nového predsedu na ustanovujúcom sneme si zaslúži pozornosť. Podľa Procházku „príde čas, keď bude treba nahradiť nás, tak to má byť.“ Sympatické uznanie politickej smrteľnosti, hoci zrejme bez potenciálu historickej nesmrteľnosti. My ostatní sa už môžeme zamýšľať len nad tým, kto je to „nás“. Ide o tie členky a tých členov Siete, Procházku samotného nevynímajúc, ktorí boli na sneme prítomní, alebo o stranu, jej idey, programové priority a ciele ako celok?

V prvom prípade totiž bude Procházkova strana potrebovať v istom bode jej politickej existencie výraznú zmenu jej organizácie, aby sa skutočne stala Sieťou s potenciálom nielen prežiť, ale hlavne prispievať k pozitívnym zmenám na Slovensku. Stranou, ktorá z hľadiska svojich programových priorít a presadzovania základných hodnôt prežije aj po (prirodzenej alebo násilnej) politickej smrti  jej súčasného vedenia. V zahraničí sa nejedná o nič neobvyklé, v postkomunistickom regióne a osobitne na Slovensku treba podobné príklady hľadať namáhavejšie.

Iste, alternatívou prežitia Procházkovej strany po Procházkovi je kontinuálne budovanie vysokej miery vnútrostraníckej kultúry bezo zmeny pravidiel fungovania, no v takomto prípade možno očakávať prehĺbenie rozdielov medzi formálnymi a reálnymi pravidlami fungovania straníckej organizácie. Na Slovensku, mimochodom, obvyklý rozpor, stačí sa pozrieť na Ústavu SR vs. realizáciu jej ustanovení v politickej praxi. Možno podobný rozpor medzi „zlými“ pravidlami a „dobrou“ realitou nie je u nás neznámy (hoci takmer vždy sa objavuje opačnom garde v podobe nerešpektovania dobrých, alebo aspoň uspokojivých pravidiel), ale nie je ani pravdepodobný. Keď totiž dôjde k vnútrostraníckej kríze, nie je nič ľahšie než si líderskú autoritu vynútiť práve pravidlami, ktoré centralizovanému vedeniu nahrávajú. Lenže, stranícka opozícia za týchto okolností často siahne po medializácii konfliktu a pád je potom už za dverami (viď minulosť aj súčasný stav v SDKÚ).      

Tým sa dostávame k druhej možnosti budúcnosti strany, ilustrovanej predstavou, že Procházka svojím výrokom o politickej pominuteľnosti myslel limitovanú existenciu Siete ako celku. Pri tejto situácii sa príbeh Siete môže znepokojivo podobať na odyseu SDKÚ – spočiatku úspešnú stranu vybudovanú zhora, ktorá síce deklaruje spriaznenosť s demokratickými princípmi riadenia, avšak vybuduje si až príliš tesné prepojenie so svojím lídrom a nedokáže bez neho prežiť. V tejto podobe môže Procházkova strana dosiahnuť viaceré úspechy, najmä ak (!) sa jej predsedovi podarí vytvoriť vládu v roku 2016, čo vyzerá ako rozumná politická priorita. Avšak, hneď ako sa línia politických úspechov z akýchkoľvek dôvodov skončí, na ceste do politického hrobu sa ocitne nielen existujúce vedenie strany, ale aj strana ako celok. A potom jej už nijaké záchranné siete nepomôžu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?