Ad: „Silná a sebavedomá“ demokracia a radikalizmus

Autor: Max Steuer | 25.6.2015 o 0:00 | (upravené 25.6.2015 o 9:11) Karma článku: 2,57 | Prečítané:  407x

Hnutia snažiace sa podkopať princípy demokracie pre ňu predstavujú hrozbu. „Trestajúca ruka“ práva, ktorú na Slovensku navrhuje posilniť aj premiér Fico, však zriedka ochráni to, za čo sa nedokáže postaviť spoločnosť sama.

Porovnávajúc atmosféru a rozsah manifestácií proti extrémizmu po vražde Daniela Tupého a pri pochode radikálov proti imigrantom v Bratislave, Ivan Buraj varuje pred oslabením demokratického hnutia na Slovensku. Vo vzťahu k reakcii štátu kritizuje zatváranie extrémistov „len za narušovanie verejného poriadku“, nie za „ich otvorené prejavy intolerancie a xenofóbie.“ Jeho presvedčenie, že toto konanie je skrývaním sa za „druhoradé právnické floskuly“ a že „silná a sebavedomá“ demokracia by mala byť schopná brániť sa proti šíriteľom „xenofóbie a intolerancie“, je presvedčením o vhodnosti a fungovaní obranyschopnej demokracie. To znamená, demokracie, v ktorej štát využíva dostupné nástroje, vrátane trestného práva, aby „ochránil“ jej podstatu – hodnoty, na ktorých stojí.

Burajove pozorovania z demonštrácií sú dôležité, avšak časť prístupu, ktorým kritizuje reakciu štátu (v súčasnosti reprezentovaného vládou jednej strany), ako aj jeho viera v obranyschopnú demokraciu vzbudzujú viaceré otázky.

Prvou je definícia silnej a sebavedomej demokracie. Je demokracia silná a sebavedomá vtedy, ak štátna moc trestá tých snažiacich sa podryť jej hodnoty? Alebo vtedy, ak je reakcia občianok a občanov na takéto skupiny silnejšia než sú ony samy (čo sa podľa všetkého tentoraz nestalo)? Ak štátna moc (a tu je Burajova kritika o oneskorenej a nepresvedčivej reakcii vlády plne oprávnená) okamžite, za každých okolností a jednoznačne odmietne idey a praktiky extrémistických hnutí? Ak sú ľudskoprávne verejné politiky rozvinuté a predovšetkým vzdelávaním zabraňujú tomu, aby tisícky mladých ľudí po celej krajine z vlastnej nevedomosti, nerozvážnosti a ovplyvniteľnosti využívali nástroje občianskej participácie na šírenie nenávisti bez toho, aby vedeli v jednej vete popísať, prečo to vlastne robia?   

Pre mňa je silná a sebavedomá demokracia tá, v ktorej môžeme odpovedať „áno“ na posledné tri otázky. Taká, v ktorej sa za hodnoty ako tolerancia a otvorená spoločnosť postaví viac ľudí ako proti nim, v ktorej vláda jednoznačne stojí na strane týchto hodnôt a vie to preukázať aj bez toho, aby jej ozbrojené zložky zatvárali kohokoľvek do väzenia, a v ktorej je absolútna väčšina verejnosti schopná racionálnych úsudkov aspoň vo vzťahu k základným ľudskoprávnym otázkam.

Tento prístup (ktorým sa značne odlišnou cestou dopracujeme na rovnakú odpoveď o „sile a sebavedomí“ slovenskej demokracie ako Buraj) neznamená, že štát nemôže (a nemusí) zakročiť v prípade, ak ktokoľvek z takýchto hnutí hrozí násilím voči jednotlivcom alebo menšinovým skupinám alebo trebárs aj majetku. V tom prípade je však zdôvodnením zásahu ohrozenie verejného poriadku v danej situácii, nie samotný obsah prejavov (v najširšom zmysle slova) na akýchkoľvek zhromaždeniach. Čo je presne dôvod, ktorý Buraj považuje za nedostatočný.

Dôraz na vyhodnotenie kontextu, v ktorom napríklad akt intolerancie a xenofóbie prebehol, vedie k druhej otázke vyplývajúcej z Burajovho komentára, tej o práve ako „všelieku“ na spoločenské problémy. Vyriešia nové právne obmedzenia (alebo zefektívnenie tých existujúcich, keďže trestné činy z nenávisti sú v slovenskom právnom poriadku zakotvené) problém „slabnúcej“ demokracie v krajine?

Argumentov v prospech kladnej odpovede je mnoho (britský profesor Eric Heinze ich našiel devätnásť), všetky sú však vyvrátiteľné. „Utlmenie“ extrémistov trestným právom pridá olej do ohňa ich presvedčeniu, podľa ktorého sú oni tými pravými „bojovníkmi za národnú slobodu“ a navyše môže oslabiť potrebu tej časti verejnosti, ktorá verí v demokratické hodnoty, sa za ne postaviť (v štýle „však na to máme zákony, načo sa namáhať“). Nevraviac o politickej elite, ktorá svoju prácu v tejto oblasti môže ľahko považovať za „vybavenú“ schválením nového zákona, miesto toho, aby sa snažila svojimi verejnými aktivitami podporiť a z prípadu na prípad obhajovať význam a dôležitosť hodnôt ako sú tolerancia a otvorenosť.  

Tretia otázka sa týka alternatív. Ak nesúhlasíme s obhajobou obranyschopnej demokracie, znamená to, že je spoločnosť bezmocná voči takým skupinám, aké znevažovali imigrantov v sobotu v Bratislave? Nie, nie je. Stačí prijímať také opatrenia, ktoré časom umožnia, aby sme na otázky o väčšom počte hlasov za toleranciu a otvorenú spoločnosť, o jasnom postavení sa vlády za tieto hodnoty a o schopnosti absolútnej väčšiny občianok a občanov vynášať racionálne úsudky mohli odpovedať pozitívne. Čo sa ľahšie povie, ako urobí.

Deň po zverejnení Burajovho komentára sa Robert Fico nechal počuť, že vláda bude uvažovať o možnostiach obmedzenia demonštrácií, kde existuje riziko poškodenia verejného majetku alebo útokov na ľudí. Tento návrh znie ako jedna z praktických možností realizácie obranyschopnej demokracie. Otázkou iba zostáva, kto bude rozhodovať o tom, aká demonštrácia zapadá do tejto kategórie. Slovenské súdy, ktorých rozhodovanie vo viacerých ľudskoprávnych otázkach (vrátane slobody prejavu, o ktorej súčasný premiér tvrdí, že jej miera je na Slovensku jednou z najvyšších) prinajmenšom problematické? Alebo dokonca vláda priamo svojím nariadením či prostredníctvom polície? S miernym zveličením sa pri takomto zákone môže stať, že medzi zakázanými zhromaždeniami sa jedného dňa ocitne napríklad Dúhový PRIDE alebo Pochod za život (pri súčasnej vláde je pravdepodobnejšie to prvé).

Hoci by sme si to mnohí želali, trestajúce zákony nevytvoria silnejšiu a sebavedomejšiu demokraciu. Akurát posilnia a pridajú na sebavedomí vláde, čím sa zvýšia riziká ich zneužitia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?