Argumentačné medzery v diskusii o utečeneckých kvótach

Autor: Max Steuer | 8.9.2015 o 5:29 | Karma článku: 3,92 | Prečítané:  1142x

Redukcia debaty o riešeniach utečeneckej krízy na kvóty bráni komplexnému pohľadu. Keďže sú však stredobodom pozornosti, prehliadanie limitov argumentácie vo vzťahu k nim je o to závažnejšie.    

Nie je obvyklé, aby jedno parciálne opatrenie navrhované EÚ vyvolalo takú búrku, ako je to týchto dňoch pri kvótach, spočívajúcich v prerozdelení určitého počtu utečencov a utečenkýň medzi členskými krajinami EÚ. Ak prehlbovanie anti-imigračnej rétoriky, ktoré je mimoriadne silná v regióne V4, je jeden z faktorov, ktorý „kvótový des“ zo zbežného pohľadu spôsobil, potom slabá komunikácia a zdôvodnenie návrhu zo strany európskych inštitúcií je druhý.

Kvóty a riešenie? Sú viac ako dve odpovede

Pritom pôvodný návrh Európskej komisie, odmietnutý v na júnovom summite Európskej rady, do systému zahrnul nie viac ako 20 000 osôb (hoci toto číslo sa potenciálne mohlo navýšiť o rodiny tých, ktorí azyl podľa európskych pravidiel dostanú). Napriek tomu, že v porovnaní so státisícovými počtami ľudí, ktorí spĺňajú kritériá definície utečenca podľa Dohovoru z roku 1951, ide o kvapku v mori, kvóty výrazne prispeli k polarizácii verejnej debaty, ktorej snáď najchytľavejším heslom sa stalo „kvóty nie sú riešením.“ (Rozhľadenejší si všimnú, že presne toto heslo už roky reprezentuje jedno stanovisko k rodovým kvótam, ktoré sa v súčasnosti opäť dostali na perifériu verejného záujmu.)

Populárne heslo by ľahko mohlo zvádzať k predstave, že spor sa vedie na jednej rovine, kde jedna strana tvrdí, že kvóty krízu vyriešia, a druhá, že nie. Toto je prvý omyl, potvrdzujúci, prečo heslá tohto typu racionálnej debate dokážu uškodiť. Väčšina podporovateľov kvót (vrátane čelných predstaviteľov veľkých členských štátov ako Nemecko a Francúzsko) totiž netvrdí, že kvóty krízu vyriešia. Navrhujú ich ako čiastkové riešenie pre pomoc limitovanému počtu ľudí v núdzi.

Druhý omyl, ku ktorému heslo zvádza, nájdeme, ak vezmeme do úvahy ochotu členských štátov odmietajúcich povinné kvóty prijať utečencov na dobrovoľnej báze (akési „dobrovoľné kvóty“). Čiže hoci politické špičky v takýchto štátoch skandujú „kvóty nie sú riešením“, sami ich ako súčasť krízového manažmentu uznávajú, prekáža im „iba“ element povinnosti.

Prečo na tomto rozlišovaní trvajú, hoci prerozdelenie ako také neodmietajú, ostáva zastreté pod rúškom „argumentu štátnej suverenity“. Ten povinné kvóty odmieta ako „diktát Bruselu“ a predstavuje legitímnu, hoci z pohľadu princípov zakotvených v zakladajúcich zmluvách EÚ antieurópsku pozíciu.

Doktrinálny euroskeptický argument sa však od júna stihol, osobitne v strednej Európe, premeniť na komplexnejšie spektrum pohľadov. Tak sa dnes dobrovoľné kvóty na jednej strane skloňujú ako nástroj na svojvoľné šírenie diskriminačných postojov (Ficova a iných požiadavka kresťanstva pre „kvalifikáciu“ sa za oprávneného žiadateľa o azyl v SR), kým na strane druhej sú akékoľvek kvóty (bez zdôvodnenia, či a prečo sa povinné a dobrovoľné líšia) nevhodným riešením ignorujúcim príčiny krízy.

Proti: Sekuritizácia a podstatná otázka

Z doterajšieho vyplýva, že slovenský mainstream (kam patrí aj vyhlásenie vlády z minulého týždňa) kvóty en bloc neodmieta, spor sa vedie v rovine povinnosti/dobrovoľnosti. Argumentácia oponentov povinných kvót, ktorí nie sú proti dobrovoľnému prerozdeleniu (a tých je väčšina), je však deravá z troch dôvodov. Po prvé, a toto už zdôraznili mnohí predo mnou, podporovatelia kvót netvrdia, že sa nimi kríza vyrieši, vnímajú ich iba ako jeden malý krok v celom súbore opatrení, ktorý pomôže konkrétnemu, hoci limitovanému počtu ľudí v núdzi.

Po druhé, všetky tvrdenia, ktoré v kvótach vidia umožnenie príchodu „nebezpečných jedincov“ na Slovensko alebo do ktorejkoľvek inej krajiny, jednoducho sekuritizujú (šíria predstavu bezpečnostnej hrozby). Opäť, nikto rozumný netvrdí, že tí, na ktorých by sa kvóty vzťahovali, by neprešli azylovým konaním. V prípade SR miera reštriktívnosti azylového konania s jednociferným počtom schválených žiadostí skôr vzbudzuje obavy, či nevylučuje spod ochrany aj tých, ktorí na ňu majú podľa medzinárodného práva nárok.  

Po tretie, fakt, že väčšina utečencov si chce podať žiadosť o udelenie azylu na západ alebo na sever od nás a že internet je plný videí skandujúcich „Germany“ neznamená, že nikto by nemal záujem prísť na Slovensko. Žiadny rozumný návrh kvót by nemal nútiť tých, ktorí nechcú, tu žiť (keďže je pravda, že tí by z neho neskôr odišli), ale mal by im ponúknuť túto možnosť, napríklad výmenou za zaradenie do tej skupiny utečencov, ktorá spadá do spoločného programu členských štátov, a teda by mohla získať garanciu pre rýchlejší priebeh azylového konania (samozrejme, so zárukou všetkých procesných práv).

Pokračovanie v tejto línii diskusie by malo odhaliť podstatnú otázku, opäť značne zanedbávanú v súčasnej diskusii: prečo ľudia, ktorých najvrúcnejším želaním nie je viac než vlastná strecha nad hlavou pre nich a ich rodiny, pri ktorej nehrozí, že do nej každú chvíľu môže naraziť bomba, nechcú prísť do krajín ako je Slovensko? Naozaj je to iba sociálny systém, ktorý sa im nezdá dostatočne štedrý, ako to mnohí v internetových komentároch podsúvajú? Alebo ide o to, že hoci pravdepodobnosť bombardovania je na Slovensku zanedbateľná, z prezentácie krajiny jej politickou elitou v zahraničí vznikajú jasné pochybnosti o tom, či by tu tú bezpečnú strechu našli?

Spomeňme si len na nápad „200 sýrskych kresťanov“, o ktorom informovali medzinárodné médiá. Bolo by značne naivné myslieť si, že títo ľudia netušia, čo sa okolo nich deje. Logický pohľad ukáže, že skutočný dôvod, prečo Slovensku (a jemu podobných) ako potenciálnu krajinu pre život vníma absolútne minimum utečencov, je, jednoducho, chýbajúca pohostinnosť, akákoľvek záruka, že vytúžený nový život by sa na Slovensku mohol stať čímsi viac než holým životom. Práve politická komunikácia v súčasnom krízovom období by tento neveselý jav mohla aspoň skúsiť zmierniť. Odmietaním povinných kvót s pomocou argumentu nezáujmu utečencov žiť v niektorých krajinách sa hanba, že Slovensko nie je vhodné miesto pre život, iba posilňuje, hoci, paradoxne, argument samotný tým naberá na platnosti.

Za: Kvóty a potom tma

Argumentačná medzera je však prítomná aj na strane prevládajúcej väčšiny tých, ktorí povinné kvóty podporujú. Ide o zrkadlový odraz silného argumentu, pod ktorý by sa podpísali (klasickí) liberáli: argumentu slobodnej voľby. Nie je možné nútiť niekoho žiť v krajine, v ktorej žiť nechce, a málokto to v súčasnej diskusii zdôrazňuje.

Širší problém, ktorý charakterizuje priaznivcov väčšej solidarity, súladu s ľudskoprávnymi princípmi a európskymi demokratickými tradíciami, je nedostatočný účinok snáh komunikovať pozitívne riešenia, ktoré tieto požiadavky napĺňajú. Tá predpokladá aj postupný presun pozornosti od kvót, ktoré okrem toho, že sú rozsahom obmedzené, tému nežiaduco kvantifikujú a prispievajú k vnímaniu utečencov ako bremena pre spoločnosť (hoci myriada aj ekonomických argumentov ukazuje opak). Jednou cestou k tomuto presunu pozornosti sú iniciatívy na reformu európskeho azylového systému, o ktorých v stanoviskách politickej špičky minimálne Vyšehradskej štvorky málokedy padne čo i len slovo. Reformu, ktorá odstráni nezmyselné postupy v rámci Dublinského nariadenia, vystavujúci isté krajiny enormnému administratívnemu i politickému tlaku v porovnaní s ostatnými, a poskytne účinnejšiu garanciu práv utečencov, tak v azylovom konaní, ako aj v starostlivosti počas neho.

Falošné obavy

Uvedené argumentačné medzery (a týmto textom si nenárokujem na kompletný zoznam) dokazujú, že prebiehajúca diskusia je živá (čo je v demokracii dobré), ale aj vyostrená a často náchylná k iracionalite aj tam, kde logika dokáže byť viac než nápomocná (čo dobré nie je). Preto treba vítať iniciatívy, ktoré podporujú rozumnú výmenu argumentov v štýle „keep calm and debate“.

Isto, je ťažké ostať pokojným/pokojnou, keď uvidíte miesta ako budapeštianska vlaková stanica a ste priamo konfrontovaní s ľudským utrpením v rozsahu, ktoré ste sami nikdy nemuseli zažiť. Práve takáto skúsenosť (a skutočný obdiv i vďaka patrí tým, ktorí neváhajú venovať časť svojho života aktívnej pomoci aj napriek výzvam, ktoré to prináša) je najlepším receptom proti skutočne extrémistickým názorom. A akýkoľvek názor na kvóty extrémizmom nie je, dokiaľ sa nespája s rečami typu tých o „príživníkoch“ či o „úplnom uzatvorení hraníc“. To nič nemení na nemožnosti tolerovať skutočný extrémizmus a na nutnosti takéto reakcie odmietnuť jasne a zrozumiteľne hneď v zárodku.

Strašenie imigráciou ani akýmkoľvek iným javom ku kvalitnej debate neprispieva. Či sa diskusii na Slovensku i v ďalších krajinách podarí vymaniť sa z bludného kruhu, v ktorom argumenty majú iba sekundárny význam, ostáva otázne. Je však jasné, že aj vo svetle nadchádzajúcich volieb bude kvalita tejto debaty ďalším testom slovenskej demokracie. Perspektívy nie sú ružové, ale nádej zomiera posledná.      

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?