Vyšehradská štvorka (V4) sa väčšinou spája so spoluprácou Poľska, Česka, Slovenska a Maďarska. Štyri hlasy lepšie počuť než jeden a obzvlášť po vstupe do EÚ na schopnosti hovoriť nahlas začalo mnohým väčšmi záležať.
Samotné zoskupenie dlhodobo zaostáva vo vlastnej prezentácii, až na občasné výnimky. Najnovšou sú „kvóty,“ ktoré, hoci sa stali pevnou súčasťou verejnej debaty, tvoria iba špičku ľadovca diskusie o riešeniach utečeneckej krízy, ku ktorým sa štvorica vyšehradských premiérov vyjadrila v stanovisku z piatkového summitu. Stanovisku, ktoré je pre vyšehradskú spoluprácu založenej na deklarácii spred 24 rokov deštruktívnejšie, než ak by žiadne nevzniklo.
Najviditeľnejší je postoj k utečencom
Skúste sa len zamyslieť, kedy ste o „vé štvorke“ v tomto roku počuli. Kontext migrácie, osobitne utečencov, bude pravdepodobne na prvom mieste. V iných témach, napríklad ukrajinská kríza, alebo spolupráca pri rozhodovaní v európskych inštitúciách, obrane či hospodárstve, spoločné stanovisko buď chýba, alebo sú príliš špecifické, než aby vzbudili širší záujem.
Platí preto, že z hľadiska verejnej pozornosti V4 tento rok definuje postoj k riešeniu utečeneckej krízy.
Migranti, nie utečenci
Potenciál V4 (aj) pre komunikáciu spoločného postoja si trojica premiérov a jedna premiérka uvedomili už pri odmietnutí prvého návrhu povinných kvót z EÚ. V tomto postupe pokračovali v piatok, kedy pridali súbor návrhov (mnohé vágne formulované) vo vzťahu k „migračným tokom“ „za účelom efektívneho zníženia ‘pull’ faktorov.“
Už len dôraz na „migrantov“ miesto „utečencov“ (migrácia sa v rôznych podobách v štvorstranovom dokumente objavuje 23-krát, kým o „utečencoch“ je zmienka iba v jednej vete), nastoľuje otázku, či si autori deklarácie uvedomili, že sa vyjadrujú k utečeneckej kríze, k osudom ľudí, ktorí svoje domovy opustili, pretože mali, slovami právne záväzného Dohovoru o právnom postavení utečencov, „oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských, národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov.“
Spolu sme silnejší. Ale na čo?
Vážnejší problém spočíva v účele deklarácie, ktorým má byť „znižovať migračné toky“. „Opatrenia“ typu „efektívna kontrola a ochrana vonkajších hraníc EÚ“ či „aktívnejší príspevok k riešeniu situácie v Líbyi, Sýrii a na Blízkom východe“ sú v súlade s týmto účelom, no neriešia pomoc pre tých, ktorí už v EÚ sú. Práve tu do debaty vstupujú kvóty (v povinnej podobe odmietnuté ako „neprijateľné“) a väčšmi v pozadí európsky azylový systém (čoho vynucovanie je podľa deklarácie kľúčové).
Lenže práve prvé odmietnutie povinných kvót a „ochota pomôcť“ na báze dobrovoľnosti stimulovala, osobitne, ale nielen na Slovensku, vznik prístupu, čelným propagátorom ktorého je slovenský premiér. Ten nielenže sľubuje konkrétnu pomoc iba minimu utečencov, ale možno sa oprávnene domnievať, že s výrokmi o Slovensku ako katolíckej krajine je v rozpore s Ústavou SR, podľa ktorej sa naša republika neviaže na nijakú ideológiu a náboženstvo.
Druhá ingrediencia vyšehradského receptu, politická podpora Dublinského nariadenia a širšie celého azylového mechanizmu definovaného v európskom práve, sa zasa objavuje v období, kedy expertné posudky (napríklad rozsiahla štúdia pre Európsky parlament) potvrdzujú jeho neadekvátnosť pre situácie, ako je tá súčasná, a nutnosť reformy.
V4 tak neprináša žiadny konštruktívny návrh v najpálčivejšej krízovej dimenzii a ostáva iba politickou pózou s potenciálne blokujúcim účinkom pri ďalších rokovaniach v EÚ.
Popretie vyšehradského odkazu
V4 má potenciál navrhnúť reformy európskeho azylového systému a prísť s inovatívnymi, konkrétnymi nápadmi, ako demokratické štáty môžu v čase krízy konať efektívne a zároveň nestratiť demokratický charakter. Ak však najviac, na čo sa vyšehradská jednota zmôže, je dokument, ktorý nereaguje na kľúčové aspekty problému, ani na expertné posudky na príslušné mechanizmy zakotvené európskym právom, bolo by lepšie bez nej. A nešlo by o neobvyklý prípad, stačí sa pozrieť na komunikáciu pri ukrajinskej kríze.
Tak by aspoň politické zoskupenie, vybudované na úplne iných princípoch, než aké hlása piatková deklarácia, nezískalo stigmu fóra, ktoré napomáha šíreniu antiimigračných postojov a nebodaj umožní politickej špičke každého z členských štátov inšpirovať sa obskúrnymi nápadmi ostatných troch (podmienka kresťanstva, trestnoprávne sankcie za prekročenie hraníc a pod.).
Trochu pózovania zväčša neuškodí, aj keď k ničomu nevedie. Avšak V4 vznikla krátko po páde komunizmu, otvorene sa hlásiac ku všetkým demokratickým a univerzalistickým ideám, vrátane pluralizmu a ochrany práv a slobôd, ktorá sa neobmedzuje len na „vlastných“.
Vo svetle ideového základu vyšehradskej spolupráce sa tak piatková deklarácia, ktorá je produktom a zároveň stimulom prevládajúcej rétoriky k utečeneckej kríze v regióne, stáva hrozbou pre V4 samotnú. Ak totiž bude tento formát využívaný nielen nerozumne, ale aj v protiklade s princípmi, na ktorých stojí, zánik jeho odkazu príde čo nevidieť.