Pluralizmus, Paríž a Ficova stratégia

Autor: Max Steuer | 18.11.2015 o 23:20 | (upravené 22.11.2015 o 9:23) Karma článku: 5,47 | Prečítané:  685x

Uplatňovanie falošnej kauzality a víťazný pochod davového zmýšľania môžu zo Slovenska opäť urobiť čiernu dieru Európy.  

Oslabovanie (síce obvykle nie silnej, ale predsa len existujúcej) demokratickej a pluralistickej historickej tradície Slovenska môže dosiahnuť nové rozmery aj po nedávnych teroristických útokoch, ktoré prebehli na viacerých miestach sveta, ale najviac pozornosti sa, neprekvapivo, venuje Paríži. Ako na to už mnohí upozornili, stačí sa pozrieť na časté reakcie v komentároch pod slovenskými mediálnymi výstupmi. Príklady falošnej kauzality (útoky nastali kvôli prítomnosti utečencov) a davového zmýšľania (ak medzi útočníkmi bol hoci jediný utečenec, predstavujú utečenci hrozbu ako celok) sú všade okolo.

Slovensko – opäť čierna diera Európy?

Dnes je už skutočnosť, že Slovensko sa v roku 1998 vymanilo z „čiernej diery“ Európy, bežne akceptovaná. Predstava, že tento úspech je definitívny a nemenný, je však minimálne rovnako mylná ako tá o víťazstve liberálnej demokracie po páde autoritárskych režimov koncom 20. storočia. Na dôležitosť uvedomiť si toto riziko, ktorému Slovensko čelí, poukazuje aj jeho prezentácia v zahraničí. Napríklad, na diskusiách na novembrovej konferencii v srdci Berlína zameranej na rozvoj kultúry a občianskeho aktivizmu v EÚ, a to hneď dvojako.

Na podujatí organizovanom združením A Soul for Europe (Duša Európy), ktorého názov pochádza z prejavu Wima Wendersa, nevyhnutne došlo aj na viaceré výzvy, pre ktorými európske spoločenstvo (ak ho ešte možno tak nazvať) a inštitúcie stoja. Za jednu z nich boli označené aj rozdiely medzi „centrom“ a „perifériou“ európskeho kontinentu a je jasné, kam v tejto dichotómii bolo zaradené Slovensko.

Vážnejší však je druhý kontext, v ktorom o Slovensku padla zmienka. Hoci hlavné závery debaty prichádzali s nápadmi, ako periférne štáty (a ich kultúry) väčšmi začleniť do rozhodovacieho procesu v Európe, Slovensko stálo za zmienku iba ako krajina, ktorá je ochotná z ľudí utekajúcich pred vojnou a násilím prichýliť len dvesto sýrskych kresťanov. Pritom auditórium nebolo plné akýchsi „liberálnych elít“, ale zástupcov najrôznejších segmentov (prevažne nemeckej) spoločnosti, pôsobiacich v školstve, businesse, verejnej správe, IT sektore a podobne. Oni všetci deklarovali spoločnú pripravenosť pomôcť tým, ktorí o pomoc žiadajú, v súlade s – aj právne záväznými – hodnotami EÚ.

Príklad berlínskej konferencie poukazuje, s istou dávkou zovšeobecnenia, na ostrý kontrast medzi verejnou debatou v Nemecku (hľadanie nových ciest, ako existujúce výzvy zvládnuť) a na Slovensku (hľadanie spôsobov, ako sa riešeniu týchto výziev vyhnúť). Nie je to prekvapivé, vzhľadom na rozdielnu dĺžku demokratických a pluralistických tradícií. Už väčší problém je, že tieto tradície (ktoré existujú a sú reprezentované Hodžom, Štúrom, Štefánikom a ďalšími významnými slovenskými osobnosťami) prestávajú byť artikulované vo verejnej diskusii. Už vôbec nie sú zvnútornené väčšinou spoločnosti. Potom sa niet čomu čudovať, ak sa v zahraničí na Slovensko pozerajú ako na postkomunistický štát, ktorý ešte neprišiel na to, čo znamená zodpovednosť a solidarita voči európskej demokratickej rodine.  

Pluralizmus, ale bez utečencov (...a menšín, prípadne niektorých ďalších)

Snáď nikto rozumný sa neteší z hrôzyplných udalostí v Paríži koncom minulého týždňa. Nebolo by však ťažké napočítať takých, ktorí sa teraz bijú do pŕs a hlásajú, „ja som to hovoril“. Pritom takáto argumentácia (ak sa tak vôbec dá nazvať) to mala „vyhraté“ od začiatku, pretože, žiaľ, teroristické útoky sa v západnej Európe v posledných rokoch odohrávajú pravidelne bez ohľadu na utečeneckú krízu. Počet ľudí, podľahnúcich strachu, ktorý sa pôvodcom útokov v európskych metropolách darí vyvolať, je vždy násobne väčší než skutočný počet obetí. Nad niekoľkými desiatkami či stovkami mŕtvych by totiž mnohí v prípade, ak by sa útok stal inde než v západoeurópskej metropole, len zvraštili čelo.  

V tomto ohľade je stratégia tých politikov, ktorí stavili na vytváranie falošnej kauzality terorizmu s imigráciou en bloc, dá sa povedať, až diabolsky premyslená, pretože v časti spoločnosti pochopiteľne vydesenej teroristickými útokmi vzbudia predstavu potreby ochrany pred imigráciou. Vytvorí sa tak dopyt po roli tohto „ochrancu“, ktorej sa politici s nadšením ujmú. K čím väčšiemu počtu útokov dôjde, vrátane takých, ktoré nemajú žiadny súvis s ľuďmi prichádzajúcimi do Európy v mieri za novým životom, tým pravdepodobnejším potom bude úspech Roberta Fica a jemu podobných v demokratickom volebnom procese. Osobitne za predpokladu, ak túto faloš nedokážu tí, ktorí ju vidia, efektívne dekonštruovať a ostatným odhaliť v plnej nahote.   

Paradox demokracie spočíva (aj) v tom, že pod vplyvom krízových situácií, ak demokratické tradície nie sú dostatočne hlboké a odolné, môže spomínané davové zmýšľanie ľahko viesť ku krokom, ktoré stavajú na odsúvaní, prípadne priamo popretí demokratických hodnôt. Sprievodným rizikom v európskom kontexte je prehlbovanie rozporov medzi jednotlivými krajinami. Deliaca čiara v tomto prípade leží medzi tými z nich, ktoré si riešenie spoločných výziev vedia predstaviť iba spravodlivým podieľaním sa všetkých, a tými, ktorí sa hrajú na mŕtveho chrobáka hľadaním nových (pseudo)dôvodov, prečo nemôžu pomôcť. 

Kto sa však dnes považuje za Európanku alebo Európana, nemôže, ani pod tlakom napätých udalostí, skĺznuť k vytváraniu skupinového nepriateľa v podobe akejkoľvek menšiny. To tu už v minulosti bolo a vždy to prinieslo iba skazu a ďalšie násilie. Stačí sa pozrieť na Weimarskú republiku, kde zjazd do hlbín totality tiež začal hľadaním kolektívneho vinníka za kolektívnu traumu.

Nakoniec, práve plošné odsúdenie náboženských, etnických alebo akýchkoľvek iných menšín, usadených alebo migrujúcich, je skutočnou hrozbou bezpečnosti Európy, ktorá si najhoršie okamihy svojich dejín vždy „dokázala“ spôsobiť sama.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?